BBBlog

štvrtok, 8. januára 2015

Referendum proti otvorenosti.

Svoju prvú videohru som hral na fare. Prvý Pong v topoľčianskom okrese vlastnil kaplán Pavlásek. Nemyslel si, že všetky novoty kazia deti a že deti by mali predovšetkým sedieť s rukami za chrbtom a odriekať katechizmus. Nikdy sa nepýtal, či všetci, čo v jeho obývačke naháňajú biely štvorček po obrazovke, chodia do kostola. Jeho fara bola otvorená všetkým deťom.

Neviem, či to bol on alebo niekto z jeho nástupcov, kto medzi miništrantov dotiahol Jožka Rácza z Moskovskej ulice, ktorú v Bánovciach všetci volali Rómaštráse. 
Všetkým kresťanským mamičkám a ockom, ktorí sa svojim ratolestiam radi vyhrážali, že ich dajú cigáňom, keď nebudú poslúchať, nebolo veľmi po chuti, keď niektoré z čítaní na omši čítal práve Jožko. Jožko pri oltári im ukazoval ich pýchu. 

O veľa rokov neskôr, keď som sa šiel ženiť, poprosil som pána farára Karola Moravčíka z Devínskej Novej Vsi, či by mu neprekážalo, keby počas nášho svadobného obradu v katolíckom kostole na chvíľu spoza oltára prehovoril aj kazateľ cirkvi bratskej. Neprekážalo, privítal to.      

Tak isto ako nikomu medzi saleziánmi na bratislavskej Miletičke neprekážalo, že medzi rodičmi, ktorí priviedli deti na prípravu pred prvým svätým príjímaním, je aj rozvedená mamička.

A musím sa priznať, že mne tiež neprekáža, keď v kostole u Jezuitov na Hlavnom námestí v kázni zaznejú citáty zo Simpsonovcov. Práve naopak.

Tieto na prvý pohľad nesúvisiace osoby a epizódy majú niečo spoločné. Hovoria o otvorenosti a spomínam ich preto, lebo spoluurčujú, čo pre mňa znamená byť katolíkom. Reprezentujú pre mňa katolícku cirkev viac ako hierarchia, ktorá zabudla kým má byť. Zabudla na to, čo pápež František pomenoval vetou: "Pastier musí byť cítiť ovcami."  

Otvorenosť voči svetu, v ktorom žijeme, otvorenosť voči diskusii, otvorenosť voči inakosti sú pre mňa rovnako dôležité ako presvedčenie o vieroučných pravdách.             
  
Referendum o rodine podľa mňa moju cirkev a spoločenstvo neotvára. Neprihovára sa k Božiemu obrazu v človeku, oslovuje skôr strach a triumfalistické chúťky v každom z nás. A preto sa nezúčastním Referenda o rodine. Nie napriek tomu, že som katolík. Ale práve preto. 

   






streda, 28. septembra 2011

I'm coming from Mudrland! (re: http://www.humno.sk/2011/09/27/preco-treba-podporovat-sas/)

Sú ľudia, ktorí stojac pred horiacim činžiakom kážu o nutnosti protipožiarnej prevencie. Vyhukujú s argumentami, že hasiť je nemorálne, veď len definitívna spravodlivosť zhoreniska naučí ľudí vypínať žehličku.
Že je to aj ich dom? Že všetci susedia hasia do roztrhania tela? Že sa na túto adresu pchali ako bloger do vybrali.sme.sk? Že presne nevedia, kde budú bývať potom?
To sú taľafatky urážajúce jasnozrivú myseľ každého rozhľadeného a rozvážneho človeka. Na svet sa treba pozerať sub specie aeternitatis a pre jeden dom sa predsa svet nezrúti. A keby sa aj zrútil, oni predsa majú svoju domovinu: Mudrland.



(mudrland courtesy of vladojanček)

utorok, 26. júla 2011

Kto privoláva jazdcov apokalypsy?

Väčšina konzervatívnych komentárov k tragédii v Oslo a na ostrove Utoya pripomína reakciu človeka so zlým svedomím. Na jednej strane sa snažia neobratne odviesť pozornosť k nepodstatným maličkostiam ako Vladimír Palko, alebo Michal Drotován.
(Či označiť toho teroristu za kresťanského fundamentalistu, alebo nie, je nepodstatné a navyše argument, že nemohol byť kresťanským fundamentalistom, pretože nebol skutočným kresťanom, má v sebe rovnakú logiku, ako tvrdiť, že niekto nie je feministom, pretože nie je ženou.)
Na druhej strane sa konzervatívni komentátori pokúšajú svoju pociťovanú vinu distribuovať všetkými smermi, z veľkej časti na svojich ideologických súperov, ako to robí naprílad Juraj Macko.
Konzervatívci by si však mali, podľa mňa, vo svetle týchto hrozných udalostí klásť otázky smerujúce do vlastných radov. Všetci tí, ktorí hrdo vyhlasovali, že " k Islamu nemôžu cítiť žiadnu úctu", by sa mali pýtať, či takéto postoje smerujú k vznešeným ideám a činom, alebo práve naopak.
Mali by sa pýtať, či šermovanie slovnými spojeniami ako kultúrna vojna a smrť západu pomáha pri hľadaní konkrétnych riešení konkrétnych problémov, alebo len dodáva odhodlanie bezhlavým rytierom smrti.
Nie, netvrdím, že existuje príčinná súvislosť medzi extrémnou rétorikou jedného a ohavným činom druhého, ale som presvedčený, že apokalyptický jazyk privoláva jazdcov apokalypsy .

piatok, 3. júna 2011

Paušálne náklady a spravodlivosť.

Sulík s Miklošom hovoria, že zrušenie paušálnych nákladov bude znamenať spravodlivejšie dane. Je to trošku názorový veletoč . V roku 2006 títo dvaja bojovníci proti deformáciám daňového systému nedali paušálne náklady na zoznam daňových skrivodlivostí, ale naopak do zoznamu nástrojov na zjednodušenie daní a zvýšili ich sadzbu z 25 na 40 percent. To však len na okraj. V nasledujúcom texte vysvetlím, prečo si myslím , že zrušenie paušálnych nákladov neurobí daňový systém spravodlivejším ale nespravodlivejším.

Teraz niečo o mne. Vyrábam nápady a predávam ich reklamným agentúram. To je síce v očiach mnohých nie veľmi vznešený spôsob obživy, ale stále je to legálne.

Zatiaľ čo iní výrobcovia majú jasne preukázateľné náklady, napríklad na materiál a technológie, keď vyrábate nápady, na prvý pohľad nepotrebujete na výrobu svojich produktov nič. Takže uplatňovanie paušálnych nákladov je nespravodlivé voči tým, ktorí nejaké náklady majú. Ale je to naozaj tak, že na výrobu nápadu netreba žiaden materiál ani technológiu? Pokúsim sa ukázať, že treba jedno i druhé.

Materiálom na výrobu nápadov sú všetky zážitky, vedomosti a skúsenosti , ktoré máte. Všetko, čo si v živote vypočujete, uvidíte, ochutnáte, ohmatáte a ovoniate, sa časom stane materiálom na nápady. Keď vyrábate nábytok , tak viac dreva znamená viac stoličiek. Pri nápadoch je to rovnaké, čím viac materiálu máte, tým viac toho vyprodukujete.

Technológia na výrobu nápadov sa volá myslenie. Je to technológia vyrábaná na mieru každému zákazníkovi a neexistuje univerzálny spôsob jej prevádzky a údržby. Niekto potrebuje pokoj a horúcu vaňu, iný búrlivý brainstorming s množstvom cigariet, kávy a bohviečoho ešte. Niekomu to najlepšie funguje na opustenom ostrove, iný dosiahne najvyšší výkon v priestrannom byte v centre mesta.

Každý, kto niekedy vyrábal nápady, vám potvrdí, že materiál, údržba a prevádzka technológií v tomto odvetví stojí nemalé prostriedky. Daňové úrady ich však neuznávajú ako oprávnený náklad a to je podľa mňa do neba volajúca nespravodlivosť.

Túto nespravodlivosť riešia práve paušálne náklady. Ich zrušením sa daňový systém pre nás výrobcov nápadov nestane spravodlivejším, ale práve naopak.

pondelok, 8. októbra 2007

Na Hamletovi v SND najviac sklamali diváci

Nová budova SND je obrátená k mestu chrbtom. Zatiaľ. Keď developeri dokonajú svoje dielo, bude možno otočená smerom k novej mestskej štvrti plnej obchodov, kancelárií, luxusných bytov, kaviarní a dúfajme aj ľudí. Zatiaľ má divák tesne pred návštevou našej prvej scény možnosť kochať sa ozrutnosťou žeriavov a železobetónom.
Bohatší o tento industriálny obraz vhodne doplnený odosobneným chladom mramorového interiéru sme s manželkou vstupovali do sály v očakávaní katarzie z novej inscenácie Hamleta na doskách činohry SND.
Po malom nedorozumení, ktoré spôsobil fakt, že v jednom rade sú rovnakým číslom označené vždy dve sedadlá, sme sa napokon usadili.
Spočiatku som bol príjemne prekvapený, že v zaplnenom hľadisku vidím aj cudzincov so slúchadlami na ušiach. Pre turistov, ktorých na Slovensku zaujíma viac, ako len lacné pivo a prostitútky je pripravený simultánny preklad. Tak to má byť, sme v Európe. Konkrétne v strednej Európe, ako som po chvíli zistil. Väčšina zo zahraničných návštevníkov mala totiž slúchadlá tak nahlas, že som ako nevyžiadanú pridanú hodnotu k slovenskej verzii Hamleta dostal možnosť vypočuť si ho celého aj v maďarčine. Potešilo to predovšetkým vo chvíľach Hamletových monológov v podaní skvelého Roba Rotha.
Ticho, že by ste špendlík počuli padnúť. "Byť, či nebyť ?" a kým sa Robo stihne nadýchnuť, ozve sa zo zadu "lenni, vagy nem lenni".
Jedine Jozef Vajda v úlohe Claudia dokázal svojim vysokotlakovým výkonom prekričať tlmočníčku, začo mu touto cestou ďakujem. Na čo však nestačil ani on, bol jeden z turistov, ktorý sedel rovno nado mnou. Ten mal slúchadlá zapnuté len prvé tri minúty. Potom si simultánny preklad vypol, aby ho nerušil v spánku. Mám ďaleko od toho, aby som sa pohoršoval nad tým, že niekto spí v divadle. Navyše na predstavení, ktoré okrem hereckého výkonu hlavného predstaviteľa neponúka žiadne výnimočné divadelné zážitky. Problém bol v tom, že tento rozložitý pán evidentne trpel dýchavičnosťou, takže keď som si už zvykol na nevyžiadané tlmočenie do jazyka, ktorému nerozumiem, bol som v pravidelných intervaloch konfrontovaný so zvukmi, ktoré by komixový libretista popísal asi ako CHRRRGHŠŠVŽŽŽZZZZVRRR. Poviem vám, čosi úžasné.
A do toho skupinka teenegeriek, ktoré sa chichúňali vždy, keď sa v texte objavilo slovo kurva (prekladateľ Ľubomír Feldek s expresívnymi slovami pracoval funkčne, čo sa však nedá povedať o množstve zbytočných slovných hračiek) a samozrejme zlatý klinec večera - riaditeľ činohry SND, ktorý sa pred prestávkou objavil na proscéniu a vysvetlil všetkým, že do polovice stiahnutá železná opona nie je ani režijným ani scénografickým zámerom (tých režijných i scénografických zámerov bolo v tejto inscenácii celkovo pomenej), ale ide o technickú chybu, ktorú sa pokúsia počas prestávky odstrániť a ak sa to nepodarí tak nám vrátia vstupné.
Podarilo sa.
Hamlet v SND bo pre mňa zážitkom. Nepríjemným , ale nie odradzujúcim. Zistil som síce, že divadelní diváci vedia byť rovnako neokrôchaní ako hocakí iní diváci (veľmi dlho som nebol v divadle a fakt som si naivne myslel, že tam chodia tí "lepší lidi"). Zároveň som si však pripomenul, že keď sa tá vec na javisku darí, je to s ničím neporovnateľný zážitok. V tých najlepších chvíľach som mal pocit, že Hamlet sa ústami Roba Rotha prihovára priamo ku mne a kladie mi všetky tie nepríjemne dôležité otázky s naliehavosťou, ktorú vie sprostredkovať len divadlo.

streda, 8. augusta 2007

História sa opakuje

Keď som si včera ráno pozrel, ako premiér Róbert Fico hovoril o platoch manažérov dôchodcovských správcovských spoločností, napadlo mi, že niečo podobné som už niekde videl a počul.
Keď sa koncom osemdesiatych rokov začali k petícii Několik Vět pridávať populárni umelci, zaútočil na nich vtedajší najmocnejší muž v štáte, Prvý tajomník KSČ Milouš Jakeš vo svojom slávnom prejave rovnakým spôsobom, ako teraz Róbert Fico na manažérov DSS.
Dovolil som si na dôkaz zostrihať obe vystúpenia. Z tej podobnosti až behajú zimomriavky po chrbte.

piatok, 6. júla 2007

Narodeniny

Zajtra budem mať narodeniny. 35 rokov. Zatiaľ najviac ako som kedy mal. Stredný vek, alebo stredovek, ako hovorí môj kamarát.
Asi by som si mal kúpiť Porsche, to vraj na stredovek pomáha. Nemám vodičák, takže si radšej založím blog.
Blog k narodeninám. Prajte mi všetko najlepšie.