pondelok, 8. októbra 2007

Na Hamletovi v SND najviac sklamali diváci

Nová budova SND je obrátená k mestu chrbtom. Zatiaľ. Keď developeri dokonajú svoje dielo, bude možno otočená smerom k novej mestskej štvrti plnej obchodov, kancelárií, luxusných bytov, kaviarní a dúfajme aj ľudí. Zatiaľ má divák tesne pred návštevou našej prvej scény možnosť kochať sa ozrutnosťou žeriavov a železobetónom.
Bohatší o tento industriálny obraz vhodne doplnený odosobneným chladom mramorového interiéru sme s manželkou vstupovali do sály v očakávaní katarzie z novej inscenácie Hamleta na doskách činohry SND.
Po malom nedorozumení, ktoré spôsobil fakt, že v jednom rade sú rovnakým číslom označené vždy dve sedadlá, sme sa napokon usadili.
Spočiatku som bol príjemne prekvapený, že v zaplnenom hľadisku vidím aj cudzincov so slúchadlami na ušiach. Pre turistov, ktorých na Slovensku zaujíma viac, ako len lacné pivo a prostitútky je pripravený simultánny preklad. Tak to má byť, sme v Európe. Konkrétne v strednej Európe, ako som po chvíli zistil. Väčšina zo zahraničných návštevníkov mala totiž slúchadlá tak nahlas, že som ako nevyžiadanú pridanú hodnotu k slovenskej verzii Hamleta dostal možnosť vypočuť si ho celého aj v maďarčine. Potešilo to predovšetkým vo chvíľach Hamletových monológov v podaní skvelého Roba Rotha.
Ticho, že by ste špendlík počuli padnúť. "Byť, či nebyť ?" a kým sa Robo stihne nadýchnuť, ozve sa zo zadu "lenni, vagy nem lenni".
Jedine Jozef Vajda v úlohe Claudia dokázal svojim vysokotlakovým výkonom prekričať tlmočníčku, začo mu touto cestou ďakujem. Na čo však nestačil ani on, bol jeden z turistov, ktorý sedel rovno nado mnou. Ten mal slúchadlá zapnuté len prvé tri minúty. Potom si simultánny preklad vypol, aby ho nerušil v spánku. Mám ďaleko od toho, aby som sa pohoršoval nad tým, že niekto spí v divadle. Navyše na predstavení, ktoré okrem hereckého výkonu hlavného predstaviteľa neponúka žiadne výnimočné divadelné zážitky. Problém bol v tom, že tento rozložitý pán evidentne trpel dýchavičnosťou, takže keď som si už zvykol na nevyžiadané tlmočenie do jazyka, ktorému nerozumiem, bol som v pravidelných intervaloch konfrontovaný so zvukmi, ktoré by komixový libretista popísal asi ako CHRRRGHŠŠVŽŽŽZZZZVRRR. Poviem vám, čosi úžasné.
A do toho skupinka teenegeriek, ktoré sa chichúňali vždy, keď sa v texte objavilo slovo kurva (prekladateľ Ľubomír Feldek s expresívnymi slovami pracoval funkčne, čo sa však nedá povedať o množstve zbytočných slovných hračiek) a samozrejme zlatý klinec večera - riaditeľ činohry SND, ktorý sa pred prestávkou objavil na proscéniu a vysvetlil všetkým, že do polovice stiahnutá železná opona nie je ani režijným ani scénografickým zámerom (tých režijných i scénografických zámerov bolo v tejto inscenácii celkovo pomenej), ale ide o technickú chybu, ktorú sa pokúsia počas prestávky odstrániť a ak sa to nepodarí tak nám vrátia vstupné.
Podarilo sa.
Hamlet v SND bo pre mňa zážitkom. Nepríjemným , ale nie odradzujúcim. Zistil som síce, že divadelní diváci vedia byť rovnako neokrôchaní ako hocakí iní diváci (veľmi dlho som nebol v divadle a fakt som si naivne myslel, že tam chodia tí "lepší lidi"). Zároveň som si však pripomenul, že keď sa tá vec na javisku darí, je to s ničím neporovnateľný zážitok. V tých najlepších chvíľach som mal pocit, že Hamlet sa ústami Roba Rotha prihovára priamo ku mne a kladie mi všetky tie nepríjemne dôležité otázky s naliehavosťou, ktorú vie sprostredkovať len divadlo.